Autorská performancia o hľadaní osudového Samsona, o priateľstve, o aktuálnom prežívaní všetkých trápení, radostí, snov a sklamaní.

Sme združenie dvoch žien a združenie si hovoríme iba preto, lebo to znie dôstojne. Sme tie, ktoré dôstojnosti prepožičiavajú svoje bláznivé srdcia, aby mohli medzi ľuďmi tráviť chvíle. Ľudí milujeme, ale väčšinou sa nás boja. Alebo si nás obľúbia, lebo nevedia ako inak. 

Vytvorené v rámci projektu Mliečne zuby Divadelného ústavu v Bratislave. 

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

RECENZIE

Samson na hranici performancie,

- Martina Mašlárová, reflektor.vsmu.sk

“Absolventka Katedry réžie a dramaturgie Veronika Pavelková a študentka bábkoherectva Lýdia Petrušová sú združením dvoch žien, aj keď združenie si hovoria iba preto, lebo to znie dôstojne. Aj ich združenie malo nápad, svojský a vskutku originálny. Napadlo im pozbierať svoje statusy, ktoré sa im za rok nahromadili ako plodným prispievateľkám na facebookových stenách, a urobiť z nich divadelný prierez svojimi životmi. Tomuto pokusu dali meno Samson, nejde však o biblickú narážku, ale o rovnomennú skladbu Reginy Spector. Pieseň o láske naznačuje mnohé, pretože Samson je okrem iného predovšetkým o vzťahoch a o pocitoch…

Text, ktorý obe mladé ženy spoločne vytvorili na základe svojich statusov na sociálnej sieti, ergo z akýchsi virtuálnych mikrozáznamov vlastného života a myšlienok, sa mení od predstavenia k predstaveniu podľa toho, čo za medziobdobie medzi reprízami aktérky zažili. Témy, ktoré svojou výpoveďou naznačili počas jednej reprízy, sa po druhýkrát v predstavení už vôbec nemusia objaviť. Môže sa dokonca stať napríklad to, že aktérky na začiatku predstavenia vyhlásia, že nemajú v daný deň vymyslený koniec. Akoby Samson čítal Pavisa, podľa ktorého sa v performancii dôraz „kladie väčšmi na prchavosť a neukončenosť produkcie, než na reprezentujúci a zavŕšený charakter umeleckého diela.“  (Pavis, P. Divadelný slovník. Bratislava: Divadelný ústav, 2004, s. 302.)

Aj Fischer-Lichte hovorí o náhodnosti a nepredvídateľnosti ako o ústredných prvkoch

performatívneho obratu v šesťdesiatych rokoch. U Petrušovej a Pavelkovej je tento aspekt evidentne prítomný, sú ochotné prispôsobiť sa momentálnej situácii a spontánne reagovať na podnety, ktoré vychádzajú z nich samých, ale aj z publika. Stalo sa napríklad, že sa medzi divákmi a diváčkami ocitla čerstvo vydatá mladá žena, na čo aktérky priamo reagovali hádzaním kytice. Taktiež avizujú publiku, ak vedia, že niekto bude meškať a nechávajú otvorené dvere aj po začiatku predstavenia, hoci to znamená, že prípadný oneskorenci budú musieť prejsť cez ich „hraciu plochu“. Zároveň na internetových stránkach nabádajú k tomu, aby sa meškajúci divák nebál vojsť, pretože ho budú čakať (ony aj ostatní diváci). Konvencia začiatku a konca predstavenia, uzavretosti umeleckého diela je narušená a spolu s ňou sa stráca aj snaha vytvoriť ilúziu skutočnosti – namiesto nej sa skutočnosť skutočne odohráva…

Aktérky v Samsonovi akcentujú skutočnosť, že v dnešnej dobe sa naše jestvovanie presúva do virtuálneho sveta, odkiaľ sa vytráca bezprostrednosť medziľudskej interakcie a je nahrádzaná fiktívnymi vzťahmi a konaním. Stavajú tu do opozície svoje výroky zaznamenané v chladnom priestore sociálnej siete s momentálnym prežívaním, živým rozprávaním svojich zážitkov. Otvorene sa divákom zverujú so svojimi trápeniami s mužmi, hovoria o rozchodoch, o existenčných problémoch s bývaním a prácou, o cestovaní, o hľadaní samých seba. Dávajú najavo svoje pocity a sú autentické vo svojom prejave,

nepredstierajú slzy ani smiech. Sú živo a živelne prítomné…

Ten-ktorý text získava od reprízy k repríze inú dôležitosť, je podaný s inou emóciou a vyvoláva odlišné dojmy u publika.  Petrušová s Pavelkovou idú s kožou na trh, prenesene aj doslova, pretože nielen otvorene odhaľujú svoje vnútro, ale zároveň sprítomňujú aj svoje fyzické ja. Na javisku sa prezliekajú bez toho, že by sa pokúšali to zakryť alebo z toho urobiť vedľajšiu činnosť, ktorá nesúvisí s hlavným dianím. Ich akcia – beh v priestore, korčuľovanie na kolieskových korčuliach, spontánne reakcie na hudbu, to všetko akcentuje ich telesnú prézentnosť, ktorá je v zhode s mentálnou prítomnosťou. Sú tam obe samy za seba, v reálnom čase, bez možnosti poľaviť v koncentrácii  sprostredkujú pozorovateľom pocit, že sa všetko deje tu a teraz. Prchavosť a premenlivosť, ktoré sú toho dôsledkom, sú zvláštnymi kvalitami, s ktorými sa v našich divadlách často nestretávame. Omnoho intenzívnejšie než pri iných inscenáciách je tu cítiť jedinečnosť každého predstavenia, vzniká tu vlastne akýsi paradox medzi reprízovateľnosťou a neopakovateľnosťou…

Samson nie je iba o nich, je aj o nás, o našich láskach, o sínusoide výšin a pádov, o živote, ktorý v jeho zvláštnej zamotanosti treba žiť naplno. A okrem iného je aj o tom, že porozprávať niekomu o svojich radostiach a strastiach má blahodarné účinky a o tom, že mať to komu porozprávať je na nezaplatenie.”

Martina Mašlárová