Anton by bol nadšený!

Dano nás stretol na Karpatskej a opýtal sa či nechceme robiť divadlo v električke. Chceme. Ondrušová a Tilajčík. Bývalí spolužiaci, priatelia, rivali, kolegovia, rojkovia ešte z čias, keď Ondrušová bola Petrušovou a Tilajčík mal krátke vlasy a nosil šiltovku. Majú všetko, čo im chýba. Hľadajú, čo majú alebo by mohli mať. Kde to skončí? Veď všetko ostatné, čo nemám, vlastne mám. Je to o túžbach? Je. Aj o nádeji v beznádeji, ktorá umiera posledná. Bezbreho. Kto sa bojí Virginie Woolfovej, nech nechodí do lesa. 
 

Neboj sa, náš čas ešte príde. Povedal mi. 
A tento čas, čo tu teraz sedím je načo?
Vlasy si obmotal okolo prsta, pozrel sa von oknom. 
Všetci sme čakali, čo mi odpovie. 
V kaviarni hral rock’n roll. 
Mlčí. Kto vie nad čím premýšľa. 
V kaviarni hrá rock’n roll. 
Na ruky si dal dezinfekciu a povedal: 
Môžeš obdivovať tie krásne batáty, čo sme kúpili od toho chlapca z Komárna, na Miletičke.